MS Spartan 2019 z pohľadu Jána Ďurína

MS Spartan sa konalo už piaty krát za sebou na tom istom mieste v Squaw Valley pri Lake Tahoe, v Kalifornii. Bol som tam na začiatku v 2015 keď som sa ešte dokázal nominovať v Elite. Priletel som deň pred pretekmi, tak som na trati nevedel pochytiť dych. Beha sa tu v nadmorskej výške 1860-3000 m. Mám rád nové trate a nové terény, tak som bol sklamaný, že MS sú stále tu a už som sem nechcel ísť. Na začiatku tohto roka však vytvorili v Spartan aj novu kategóriu v Age group a to pre nás starcov 60+. Tak som prišiel aby som sa lepšie našiel vo výsledkovej listine, nie ako doteraz medzi množstvom mlaďasov. Už som myslel aj na aklimatizáciu a priletel som 2 dni pred. Prebral som si to v hlave a zo skúsenosti z ME v Dolomitoch, kde sme behali vo výške 1800-2300 m.n.m a cítil som sa bežne ako na iných pretekoch. Vychádzal som z toho, že deň pred pretekmi som sa tam pohyboval a spal som vo vyske cca 1700 m. Tak teraz som si do Tahoe zobral aj spacák, požičal SUV, kde sa dajú vzadu sklopiť sedadlá do úplnej roviny a prespal jednu noc na parkovisku akcie. Pomohlo mi to.

Po 2 km od štartu som prestal vnímať dýchanie a bežalo sa mi štandardne. Nechutne zima bolo az hore nad 2000 m kde sme sa namacali (aphanger, plávanie) bolo tesne pod nulou a fúkalo ako besne. Chodidla mi stuhli, na lytkach som mal námrazu a končeky prstov mi omrzli aj keď som mal rukavice. Ešte teraz keď toto pišem po 36 hodinách nemám na prstoch dobru citlivosť. Počasie v dejisku MS som často pred odchodom pozeral. Dva týždne pred som bol v šoku, že tu je 30 stupňov. Ku koncu týždňa konania pretekov už bola predpoveď pre nás nepriaznivá. Ochladenie až pod 0 malo vyvrcholiť práve v nedeľu, keď budeme zarezavať do tých strmých svahov. Tak som na poslednú chvilu išiel do Trenčina kúpiť neoprenovu bundu Jobe Toronto lebo iba tu mali hneď moju veľkosť. Obliekol som si ju priamo na telo, na ňu spartanske tričko, aby bolo ešte trochu teplejšie a menej sa poškodila. Je 2 mm hrubá a neobmedzuje pohyb. Keby nemala hlúpy limec tak poviem perfektná na mokré a studené preteky. Tu v Tahoe mi spolu s mojou vôľou dobre sa umiestniť zachránila kejhak ako hovoria naši bratia Česi. Rukavice som mal tiež neoprenove ale vrodená indispozícia na chlad, nedobre prekrvenie dlani mi na prvom vrchole trate nepomohli proti stuhnutiu prstov. A práve tu bolo niekoľko prekážok, kde bolo treba silný úchop. Tak prišli angličáky. Celkovo som ich robil 6x. Umiestnenie bolo slabé, 9. miesto v kategórii je sklamanom ale prináleží môjmu výkonu. Aj keď podmienky boli výnimočne drsné, predsa súperi boli naozaj zdatní. Vsadil som na rýchle zbehy. Nedávno mi povedal jeden ultra bežec, že či si myslím, že ultra vyhrávajú tí, čo dobre ťahajú do kopcov. Nie. Tí, čo vedia dať poriadne bomby dole. Tak som si to vyskúšal na mojom tréningovom okruhu v kopcoch Zobora nad Nitrou. Na trati 2,5 hodinovej som sa zlepšil o 11 minút. Ani som tomu nechcel veriť. Tak som chcel aj tu v Tahoe využiť takú taktiku, ved zbehy sú tu parádne. Žiaľ ostalo iba pri chcení. Chodidlá som mal také premrznuté a tuhé, že som bol rád, že ma doniesli do cieľa.

Resume: Žiadne treningove predsavzatia o zlepšení a vyššej intenzite. Tak ako som si už pred dvomi rokmi hovoril, že sa nebudem v studenom počasí mlátiť po pretekoch, tak to musím aj dodržať. A potom to bude o užívaní si tejto peknej aktivity, veď už mam na to roky.

Jan Ďurín z Nitry.